Harry Potter a Volanie krvi - Sto tridsiata prvá kapitola

Sto tridsiata prvá kapitola


Ráno o ôsmej čakali Harry a Neville pred kabinetom elixírov. Snape ich pustil dnu a začali chystať veci. Najskôr rozdelili pergameny a potom prísady. Onedlho sa k nim pridal aj Sothis, ktorý pobehoval okolo a nosil fľaštičky.
„Akou hodinou začínaš?“ spýtal sa Harry keď skončili.
„Prvou, onedlho tu budú prváci,“ odvetil.
„Môžeme tu zostať? Pomôžeme ti to potom zbaliť.“
„Jasne, po nich mám štvrtákov, aj oni budú robiť koncoročné písomky,“ povedal a prezeral si obsah skrine so zásobami prísad.
„Chýba tu prach z muchotrávok,“ zašomral.
„Mám vám ho priniesť zo skladu?“ ponúkol sa Neville.
„Hej, ďakujem.“
Neville hneď odbehol.
„Čo od teba včera chcela slečna Bulstrodová?“ zvedavo sa spýtal Harry.
„Som vedúci jej fakulty, nemusí ťa zaujímať, čo odo mňa chcela!“ odvetil a prísne si ho premeral.
„Prepáč, tak som to nemyslel,“ stiahol sa Harry. Snape len prikývol a ďalej sa venoval papierom, ktoré triedil.
„Žiarlia,“ odvetil po chvíli.
„Na koho? Na Marka, či na mňa?“ spýtal sa prekvapene.
„Na teba!“
„Aha…“
„Marka ešte strávili a sú ochotný tento fakt rešpektovať, ale ty si pre nich už príliš veľké sústo,“ zašomral.
„Myslíš, že keby to vedeli, dokázali by rešpektovať aj mňa?“ spýtal sa váhavo.
„Neviem. Preto som radšej, že už končíš,“ odvetil úprimne.
„Prepáč, asi som to včera prehnal. Bolo to odo mňa hlúpe,“ ospravedlnil sa Harry.
„Ale nie, v podstate som to čakal. Neveril by som, že si necháš ujsť takú príležitosť,“ poznamenal s trochou sarkazmu.
„Hneváš sa?“
„Nie, veď vravím, že som to čakal.“
„A keby som niekomu dôveryhodnému povedal pravdu, myslíš, že by prestali žiarliť?“
„Máš na mysli tých mojich prehnane úprimných somárov?!“ pousmial sa Severus.
„Jediní zo Slizolinu, ktorí sú mi sympatickí!“ poznamenal Harry.
„A ja?“
„Teba tam nerátam!“
„Neviem, možno.“
„Môžem to vyskúšať?“
„Rob ako myslíš. Mne to vadiť nebude.“
„Hav!“
„Myslíš, že to pomôže?“ spýtal sa Sothisa Harry.
„Hav!“
„Tak to skús,“ pokrčil plecami Severus. Sothis k nemu podišiel a ťukol do neho ňufákom.
„Už dávno sa nestalo, že by som tak dlho nebol v slizolinskej klubovni. Je mi jasné, že to pripisujú tebe. To im vadí,“ vysvetlil viac Sothisovi, ako Harrymu.
„Ty chodievaš do slizolinskej klubovne?“ spýtal sa Harry prekvapene.
„Samozrejme!“
„Vieš, že Neville mal pravdu? Si hádam jediný profesor, ktorý to berie vážne.“
„Čo?“
„McGonagallová bola u nás v klubovni asi len päťkrát, aj to iba na to, aby nám povedala, že sa bavíme už príliš dlho a hlučne, alebo aby povedala, že platí zákaz vychádzania. A si jediný profesor, ktorý nás čakal po testoch, aby zistil, ako sme dopadli,“ vysvetlil.
„Ona nechodí k vám do klubovne?“ spýtal sa prekvapene tentoraz Severus.
„Nie.“
Odrazu vošiel Neville aj s prachom. Obaja hneď stíchli a vstali.
„Tu je ten prach…neruším?“ spýtal sa váhavo.
„Nie, prečo?“ odvetil Harry a snažil sa tváriť veselo. Snape sa len mračil.

Až do obeda obaja len chodili a pomáhali Snapovi. Keď bola hodina, sedeli vzadu a kontrolovali žiakov a cez prestávku rýchlo zbalili staré pomôcky a vyložili aktuálne.
„Teraz sa choďte najesť a po obede tu budú už len druháci,“ povedal im pred obedom.
„Prečo ty vždy dávaš koncoročné písomky na poslednú chvíľu,“ zafrflal Harry.
„Bol by si radšej, keby som ich dal o týždeň skôr a písal by si v jeden deň elixíry i…napríklad transfiguráciu?“
„Nie. Asi to bude na niečo dobré,“ uznal Harry.
„Ja viem, čo robím.“

Keď sa rýchlo naobedovali, ponáhľali sa späť do podzemia. Hneď sa pustili do prípravy. Kým prišli prví druháci, mali už všetko pripravené. Medzi nimi bol i Mark.
„Čo vy tu?“ spýtal sa prekvapene, keď si všimol Nevilla, Harryho a Sothisa.
„Vypomáhame,“ odvetil Harry s úsmevom.
„Hej, a viete, čo budeme robiť?“ spýtal sa Mark a jemne mu zasvietili oči. Ani to nedopovedal, už sa pri nich zhŕkli všetci Markovi spolužiaci.
„To by ste chceli vedieť, čo?!“ uškrnul sa Neville.
„Jasne, že by to chceli vedieť, ale vy im to určite nepoviete, že?!“ zavrčal za nimi Snape. Druháci až nadskočili.
„Z čoho nás to obviňuješ, veď sme sa len rozprávali,“ ohradil sa Harry nevinne.
„Určite, okamžite choďte dopredu, a do konca hodiny sa odo mňa nepohnete, je to jasné!“ zavrčal na Harryho a Nevilla.
„Ako si praješ,“ usmial sa Harry nevinne a spolu s Nevillom si sadli vedľa katedry.
Presedeli tam celú hodinu a tíško sa rozprávali. Potom pomohli Snapovi spratať veci a dať do poriadku učebňu.
Na druhý deň už pomáhať nemuseli, lebo Snape už nemal hodiny. Všetky ostatné ročníky mali voľno.
Všetci už trávili dni vonku pri jazere, na metlobalovom ihrisku sa mihali metly a skúšajúci sa už pripravovali na polnočnú skúšku z astronómie.
Všetci profesori, až na dvoch, chystali koncoročné hodnotenia. Severus s Remus prichádzali na hrad až večer.
Harry si počas tohto voľna našiel vhodnú chvíľu a nenápadne vyzradil Gabrielovi, Maxovi a Oliverovi, že je Snapov synovec. Chvíľu sa na neho dívali ako na zjavenie, ale nekomentovali to.
Do dvoch dní to vedeli všetci slizolinčania, ale, prekvapivo, nikto z bystrohlavu a bifľomoru.
To, čo myslel Snape tým, že slizolinčania sú ochotní Marka tolerovať Harry úplne pochopil až deň pred koncom školského roku. Mark šiel cez Veľkú sieň a niesol pár kníh, keď mu skočila pod nohu mačka a on skončil na zemi. Harry bol práve na schodoch a chcel mu ísť pomôcť, no vtom sa tam zrazu objavili traja slizolinskí tretiaci. Jeden mu pomohol na nohy a ďalší dvaja mu pozbierali knihy.
„Videl si to?“ prekvapene sa spýtal Mark, keď odišli a objavil sa pri ňom Harry.
„Uhm… myslím, že ťa rešpektujú,“ pousmial sa Harry.
„Čo??“
„Spýtaj sa otca, on ti to vysvetlí lepšie ako ja,“ odvetil a obaja vyšli von.

Večerný rozlúčkový banket si užívali hlavne siedmaci. Menšie oslavy pokračovali v nepoužívaných učebniach, ďaleko od profesorov.
Na druh deň už všetci, zbalení čakali na vlak. Harry, Ron, Hermiona, Ginny, Mark, Sothis a Neville si obsadili jedno kupé.
„Ani si nedokážem predstaviť, že to všetko tu už nebude. Všetky tie roky učenia, skúšania a vyvádzania,“ povzdychol si Neville.
„Veď prídu ďalšie zážitky,“ utešovala ho Ginny.
„Ale aj tak mi to tu bude chýbať.“
„Aj mne,“ pridal sa Ron a Harry prikývol.
„Čo mi tu budeme bez vás robiť?!“ povedal Mark.
„Neboj sa, zvykneš si,“ pousmiala sa Hermiona a sledovala, ako im Rokfort mizne z dohľadu.
„Budem vás chodiť navštevovať,“ poznamenal Harry a pokračoval, „ale teraz niečo veselšie… čo chystáte cez prázdniny?“
„Ja brigádujem a v septembri mi začína výuka a prax,“ pousmial sa Neville.
„U svätého Munga?“ spýtala sa Ginny.
„Hej. Mama a otec s tým súhlasili,“ povedal a usmial sa ešte žiarivejšie.
„Aspoň budete viac spolu,“ poznamenal Harry.
„Budeme, a len vďaka vám!“ uprel na Harryho vďačný pohľad.
„To nestojí za reč,“ zašomral Harry.
„Harry, prax na aurorov nám začína až v septembri, však? Takže teraz máme ešte prázdniny,“ spýtal sa Ron.
„Hej, až v septembri. Dovtedy si môžeme užívať posedné prázdniny,“ pousmial sa.
„JA si ich veru užijem,“ zasníval sa Ron. Hermiona si ho premerala skúmavým pohľadom, ktorý si všimli len Harry s Ginny. Veľavravne sa na seba pozreli.
„Ja budem asi s rodičmi, prax na ministerstve mi začína až v auguste,“ povedala Hermiona a kývla na Ginny.
„Mne program udáva Harry,“ poznamenala a tak začal Harry:
„Myslím, že Remus sa chce s Tonksovou oženiť, konečne, a mimo to, chceli sme sa presťahovať, takže budeme upratovať Severusov starý dom.“
„Budete sťahovať?“ prekvapene na neho pozrel Ron.
„Uhm… a vraj je to skoro horšie ako ústredie, takže budeme mať čo robiť,“ povzdychol si.

Keď dorazili na nástupište, všetci siedmi prekvapene zamierili k skupinke rodičov. Weasleyovci, Grangerovci, Snape, Lupin i Longbottomovci ich čakali na muklovskej stanici. Severus bol opäť ostrihaný a mal i slnečné okuliare.
„Kde máte Maggie a Sebastiána?“ sklamane sa spýtal Mark, len čo k nim podišli a zvítali sa.
„Hádam si nemyslíš, že by sme ich sem dovliekli!“
„A prečo nie,“ uškrnul sa Harry.
„Tak je to dievčatko?“ zvedavo sa spýtala Alica Longbottomová.
Severus len s úsmevom prikývol.
Keď odchádzali, Severus ešte kývol na Arthura:
„Zajtra pre ňu prídem.“
„Dobre, nachystám aj tú škatuľu. Ak ju nájdem,“ pousmial sa pán Weasley.
„Ďakujem,“ odvetil Snape a všetci sa rozišli.
„Pre čo príde?“ spýtal sa Ron.
„Pre Ginny, pomôže im s upratovaním.“
„Prečo práve Ginny?!“
„Lebo toho majú veľa a Alison s Tonksovou sa musia starať o deti,“ odvetila pani Weasleyová.

Na druhý deň boli už o ôsmej všetci hore a chystali sa. Harry, Sothis, Mark, Severus a Remus si zbalil pár vecí a Severus ich potom premiestnil. Objavili sa pred veľkým starým domom obrastaným burinou a divo rastúcimi kvetmi. Pozemok bol obrovský, obohnaný vysokým murovaným plotom, ktorý nebolo spoza rastlín vidieť.
„Teda! Tomu hovorím dom!“ vydýchol Mark.
„Je to tu horšie, ako som si pamätal,“ povzdychol si Severus a kriticky sa zadíval na burinu a špinavé okná.
Harry sa obzrel okolo seba a zo všetkých strán ich obklopoval les.
„Povedz, ako ďaleko sú najbližší ľudia?“ zamračene sa spýtal Harry.
„Pôjdeš po tejto ceste,“ ukázal na pás, ktorý bol trošku menej zarastený, „asi desať minút a si na okraji dediny.“
„Aká veľká je tá dedina? Tak dva domy a na míle ďaleko nič?“ podpichol ho Lupin.
„Keď som tu bol naposledy, mala 2000 obyvateľov,“ zavrčal.
„Ty si si zohnal dom v niečom tak preplnenom ľuďmi??“ prekvapene sa zatváril Harry.
„Nemaj blbé reči a radšej začni odpratávať tú burinu. Idem priviesť tvoju snúbenicu!“
Všetci traja sa zachechtali. Severus na nich hodil vražedný pohľad a premiestnil sa.
„Fajn, Remus, poznáš nejaké kúzlo na ničenie buriny?“ spýtal sa Harry.
„Jasne.“
„A čo ja so Sothisom?“ spýtal sa Mark.
„Dostaneš rukavice.“
„No super,“ zavrčal Mark a o chvíľu už robili.
Sothis len pobehoval okolo a plašil zver ukrytú v tráve.
Už vysekali poriadny kus okolo, keď sa vrátil Severus s Ginny.
„Vidím, že ste sa neflákali,“ poznamenal.
„Čo to nesieš?“ spýtal sa Mark.
„Do toho sa dajú bezpečne uskladniť nebezpečné veci.“
„A načo ti to bude?“
„Nato, aby som uskladnil nebezpečné veci a vo voľnom čase ich ďaleko odtiaľto zneškodnil!!“
„Aha...očakávaš, že tam bude veľa nebezpečných vecí?“
„Dosť,“ odvetil úsečne.
Ginny, ktorá už tiež mohla čarovať sa pridala k nim.

Za dve hodiny tvrdej driny, a miestami až súbojov s magickými rastlinami, sa im podarilo očistiť dostatočne veľký okruh okolo domu.
„Už by sme mohli ísť aj dnu, nemyslíte?“ nesmelo navrhol Mark a s nádejou poškuľoval po otcovi. Sothis nadšene štekol, lebo aj jemu už vadilo to neustále plahočenie v dvojmetrovej burine.
„Mohli,“ súhlasil Severus.
Mark nadšene poskočil, strhol si rukavice a už bol na schodoch vedúcich do domu.
„Počkaj! Nechoď dnu!“ okamžite vykríkol jeho otec.
„Máš to zabezpečené?“ spýtal sa Harry, ktorý už stál pri Markovi.
„Hej, a rozmýšľam ako!“ zavrčal.
„Tak to teda rozmýšľaj!“ súhlasil Remus.
„Ale no tak, poďme dnu, tým pár pascam sa predsa vyhneme,“ mávla rukou Ginny.
„Ginny, pokiaľ tie pasce vymýšľal Severus, a momentálne má chvíľkový výpadok pamäte, radšej budem čakať, lebo do toho domu sa živí nedostaneme!“ uistil ju Lupin.
„Nemám chvíľkový výpadok pamäte, len rozmýšľam, čo všetko tam je, aby som na niečo nezabudol!“
O chvíľku už podišiel k dverám, poklepal po nich prútikom a niečo zamrmlal. Dvere sa zaleskli. Severus sa spokojne usmial a opäť po nich poklepkal. Zazreli pár čiernych zábleskov.
„Vyzerá to tak, že som mal niekoľko neželaných návštev,“ poznamenal zaujato.
„Dúfam, že tým neželaným návštevám nechýbajú tie kosti, ktoré našiel Sothis,“ zamrmlal Harry.
„To záleží od toho, ako veľmi sa ten dotyčný pokúšal dostať dnu,“ temne sa uškrnul Severus.
Mark zbledol a vyzeral akoby sa pokúšal zbaviť raňajok...
„Neboj sa, to boli zvieracie kosti,“ zasmial sa jeho otec.
„Už môžeme ísť dnu?“ spýtala sa Ginny.
„Hneď to bude,“ odvetil Snape a urobil nejaký zložitý pohyb s prútikom. Len čo ho dokončil, dvere sa otvorili a on vošiel dnu. Decká pár sekúnd počkali a nasledovali ho. Severus prekročil malý koberček za dverami a odrazu niekde niečo cvaklo. Zamrzol uprostred pohybu a ešte v tej sekunde sa zvrtol na päte a všetkých zatlačil späť práve včas, aby sa vyhli obrovskému oceľovému polkruhu rútiacemu sa zo stropu. Dokonale zabrúsený sa zabodol asi tri centimetre za Severusov chrbát a usekol mu kus plášťa. Nestačili sa ani nadýchnuť, keď ich všetkých zatlačil k zemi. Nad ich hlavami sa objavil dlhý magický plameň, oškvŕkol im vlasy a z druhej strany polkruhu sa z podlahy vystrelili asi polmetrové drevené koly s kovovou lesknúcou sa špičkou.
Dýchať začali až keď opatrne povolil zovretie a kľakol si.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa s obavou v hlase a zletel pohľadom zo Sothisa a Lupina, stojacich vo dverách, až k Harrymu, Ginny a Markovi, ležiacich na zemi ako mŕtvoly. Harry len váhavo prikývol. Ginny sa chvela na celom tele.
„Čo to bolo?!“ spýtal sa Mark s náznakom hystérie v hlase.
„Pár takých bezpečnostných opatrení, ktoré som nechtiac aktivoval,“ odvetil váhavo.
„Bezpečnostných opatrení?!!!!!! A proti komu??!!!! To hraničí s paranojou!!!!!“ vykríkol Mark.
Severus vstal, zobral Marka do náruče a povedal: „Neboj sa, ešte dnes to zlikvidujem, sľubujem.“
Lupin zatiaľ pomáhal vstať Harrymu a Ginny.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa ešte raz.
„Zatiaľ žijeme,“ vydýchol Harry.
„Mrzí ma to, celkom som na to zabudol. Toto je celkom druhýkrát, čo sa to aktivovalo,“ ospravedlňoval sa.
„Až sa bojím opýtať, kedy to bolo prvýkrát,“ zašomral Remus.
„Keď som to skúšal,“ odvetil.
„Vŕŕŕŕŕ!!!“ Sothis hrozivo zavrčal a vrhol na Snapa vražedný pohľad.
„Čo nás tu ešte čaká?“ slabým hlasom sa spýtala Ginny.
„Bezpečnostné opatrenie už žiadne. Myslel som, že toto bude dosť účinné.“
„Určite je!“ uistil ho Harry.
„Už je ti lepšie?“ spýtal sa Marka, no nepustil ho.
Mark sa trošku odtiahol a potom prikývol. Otec ho pustil a obišiel polkruh. Kývol im, aby ho nasledovali. Opatrne prechádzal okolo kolov.
„Čo iné by sa od teba dalo čakať! Predpokladám, že tie špičky sú napustené nejakým maximálne účinným, nebezpečným a neznámym jedom, na ktorý protijed máš len ty,“ poznamenal Harry sarkasticky.
„Dá sa to tak povedať.“
„Myslím, že Mark má pravdu. Bol si paranoidný! A úprimne dúfam, že ťa to už prešlo!“ zavrčal Remus.
Len čo prešli okolo kolov, Severus sa natiahol za svietnikom, visiacim zo steny, a potiahol ho. Koly i polkruh okamžite zmizli v podlahe a strope.
„Máš tu aj niečo na odpratávanie toho, čo zostane po neželaných návštevách?“ spýtal sa Harry.
„Nie, zatiaľ sa nikto nedostal cez dvere.“
„Ani sa nečudujem!“ zavrčal Mark.
Keď sa obzreli okolo seba, všimli si, že stoja vo veľkej hale, do ktorej ústilo schodisko. Po oboch jeho stranách boli dvere. Všade bola súvislá vrstva prachu a šero. Všetky okná boli pozakrývané ťažkými závesmi.
„Naľavo je kuchyňa a jedáleň a napravo salón,“ vysvetlil a vykročil ku kuchyni.
Po ceste mávol prútikom a miestnosť zalialo jasné slnečné svetlo. Slnečné lúče pretínali vzduch presýtený prachom.
„Tu je ale dusno,“ zašomral Lupin.
„Veď počkaj, čo bude hore.“ Severus podišiel k dverám a tie sa so škripotom otvorili.
Ocitli sa v takmer úplnej tme. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa závesy odhrnuli a pred nimi sa objavila obrovská miestnosť s dlhým vyrezávaným stolom, obklopeným stoličkami, v strede a policami plnými kníh pri stenách. Tam, kde neboli knihy, zapĺňali steny veľké francúzske okná. Na druhej strane miestnosti boli dvere do priestrannej kuchyne.
„Vidím, že v mladosti ste boli alergický na slnečné svetlo,“ poznamenala Ginny, keď vošli do kuchyne a zrniečka prachu sa trblietali v jedinom zlatistom lúči prebleskujúcom cez hrubý záves.
„Tu toho nie je veľa, horšie to bude na poschodí,“ povedal a úplne Ginny ignoroval.
Vrátili sa do haly a viedol ich na poschodie. Sothis chodil pred nimi a zúrivo odhŕňal čierne závesy. Vo svetle sa pre nimi zjavila dlhá chodba a množstvo dverí po oboch jej stranách. Medzi každými dvoma dverami bol na stene svietnik a v ňom po štyri sviečky. Vedľa bolo úzke točité schodisko vedúce na povalu.
„Zatiaľ to tu nevyzerá až tak strašidelne,“ ozval sa Mark.
„Zdanie občas klame. Začneme hneď tu a uvidíme, ako to pôjde,“ povedal Severus a vošiel do prvých dverí.
„Vy zostaňte tu a ja s Ginny a Sothisom pôjdeme vedľa,“ navrhol Harry.
„Radšej nie, nechcem, aby sa vám niečo stalo,“ zavrhol jeho návrh Severus a odhrnul závesy v prvej izbe. Miestnosť bola obrovská. Po stenách boli povešané rôzne poličky a na nich škatuľky, zvitky, nádoby a množstvo iných vecí. Všade bolo veľa skriniek a vitrín s neznámym obsahom.
„Tu by si Úrad pre kontrolu nad čiernou mágiou zgustol!“ poznamenal Remus, keď letmo preletel očami miestnosť.
„Uhm… som si istý, že len za túto jednu miestnosť by som dostal tak dva roky v Azkabane,“ súhlasil Severus.
„To za celý dom doživotie?!“ nadhodila Ginny.
„Za celý dom? Keby sa mi podarila ukryť niektoré veci tak možno len doživotie,“ súhlasil.
Pustili sa do toho. Snape im pri všetkom hovoril, čo to je, na čo to slúži a ako s tým zaobchádzať. Do obeda zozbierali slušnú kôpku vecí, ktoré neboli až tak nebezpečné a vyniesli ich na chodbu. Ruku, ktorá neustále prenasledovala Ginny hodili do krabice od pána Weasleyho.
Našli karty, ktoré boli potreté nejakou leptavou kyselinou, lampu, ktorá svietila na zeleno a zapálila všetko, čo bolo vyrobené z textilu a množstvo iných čudesných vecí.
Na obed si potom vyčarovali pár sendvičov a pokračovali v upratovaní. Našťastie bol dom chránený proti domácim škodcom, takže nemuseli bojovať proti divožienkam ani čarožrútom.
Do večera dali do relatívneho poriadku dve izby. Unavení, špinaví a vyhladovaní sa večer ukázali v Surrey. Ginny sa domov nevrátila, bolo už neskoro a bola tak unavená, že keď sa najedla a umyla, len čo si ľahla do postele, okamžite spala.
Ráno vstali skoro a hneď sa premiestnili. Takýmto tempom napredovali asi týždeň, keď sa v dome konečne dalo aspoň trochu pohnúť. Vtedy sa tam zašli pozrieť aj Alison s Tonksovou. O týždeň už chodili s nimi a začali dávať do poriadku jednotlivé izby. Snažili sa vyhnať všadeprítomný prach a špekulovali nad zariadením. Koncom júla sa im podarilo vyklčovať celú záhradu a Tonksová s Ginny tam vyčarovávali kvety. Harry, Severus, Mark a Remus zatiaľ opravovali steny a maľovali.
Na ďalší týždeň opravovali nábytok a prenajatým muklovským autom presťahovali všetok nábytok zo Surrey.
Na 16. 8. , kedy si Remus s Tonksovou naplánovali taký malý svadobný obrad, bolo už všetko v poriadku. Keďže ministerstvo sa o tom nemuselo dozvedieť, oslavu spravili v novom dome a pozvaní boli len Weasleyovci, Longbottomovci a pár členov Rádu.
Keď večer sedeli v salóne a bavili sa prisadol si Severus k Ginny a Harrymu sediacim trochu mimo.
„Som rád, že sme to stihli dať do poriadku,“ začal.
„Uhm, veď to aj dalo zabrať,“ odvetil Harry.
„Dúfam, že tú ruku, ktorá sa ma pokúsila uškrtiť, ste zlikvidovali!“ zašomrala Ginny.
„Predal som ju aj s ostatnými vecami,“ povedal pokojne.
„Predali ste ju?! To je maximálne nezodpovedné!! Veď to raz niekomu ublíži!!“ rozhorčovala sa Ginny.
„Predal som to ministerským aurorom,“ pousmial sa.
„Ach tak, tak potom nič,“ hneď skrotla a zaujato sa dívala na svoje topánky.
„A to ich len tak kúpili?“ čudoval sa Harry.
„Predal som ich anonymne a oni ich anonymne kúpili.“
„A to znamená čo?!“
„To znamená, že som zašiel do Rokvillu, trošku som sa zamaskoval a v krčme som ich ponúkol dvom zamaskovaným típkom, v ktorých som spoznal dvoch členov Rádu,“ vysvetlil s úsmevom.
„Načo to bude aurorom?“ nechápala Ginny.
„Oni takto chodia po krajine v prestrojení za čiernych mágov a skupujú veci zaváňajúce čiernou mágiou. Potom ich likvidujú,“ vysvetlil.
„Aj to budeme robiť v príprave?“ vyzvedal Harry.
„Určite. Ale teraz k tomu, pre čo som za vami prišiel… Nemyslíte si, že by bolo vhodné oznámiť vašim, že ste sa zasnúbili?“
„Ešte nie, radšej až o rok, keď skončím školu. Neviem, či by sa im to páčilo,“ zamietla Ginny.
„Súhlasím. A mimo to, Rona by asi porazilo,“ poznamenal Harry.
„Už spolu aspoň niekam chodia?“ sarkasticky sa spýtal Severus.
„Bohvie, ale keď som sa párkrát ukázala doma, Hermiona bola u nás,“ odvetila Ginny.
„Aj teraz sa držia spolu,“ povedal Harry a kývol na druhú stranu miestnosti, kde Hermiona stála so Sebastiánom na rukách, rozprávala sa s Tonksovou a Ron stál za ňou a neisto sa díval na malého.
„Kde je Maggie?“ spýtala sa Ginny a dívala sa okolo.
„Asi ešte spí.“
„Pôjdem sa na ňu pozrieť.“
„Ak už bude hore, dones ju. Frank už pred hodinou dobiedzal, že ju chce vidieť.“
„Tu sa na ňu vrhnú tak, ako pred chvíľou na Sebastiána?“ spýtal sa Harry.
„Pravdepodobne,“ povzdychol si Snape.
„Tak počkaj, pôjdem s tebou,“ ponúkol sa Harry a už obaja prechádzali do haly. Po ceste ich zastavil Neville a pridal sa k nim.
„Teda, toto je obrovský dom,“ povedal Neville, keď kráčali na poschodie.
„Vieš si vôbec predstaviť, koľko nám trvalo trošku tu upratať, keď tu Severus tak dvadsať rokov nebol!“
„Pšš…“ Ginny si dala prst na pery a potichu otvorila jedny dvere. Vošli do priestrannej spálne, vedľa manželskej postele stála detská postieľka a v nej sa mrvila Maggie.
„Naša Šípková Ruženka sa už zobudila,“ zasmiala sa Ginny a zobrala ju na ruky.
„Fíha, to je Snapova dcéra,“ zvedavo sa k nej naklonil Neville.
„Presne tak, toto je naše malé krstniatko,“ hrdo sa uškrnul Harry.
„Aká je zlatučká!“
„No, poďme dolu, aby sa na ňu vrhli aj iní,“ povedala Ginny a vrátili sa späť. Hneď vo dverách si ich všimol Snape a naznačil im, aby išli k nemu.
„Dúfam, že ste ju nezobudili!“
„Nie, bola už hore. Len som ju vybrala,“ uistila ho a podala mu ju.
„Je to krásne dievčatko,“ ozval sa Neville.
„Ďakujem,“ pousmial sa Snape.
Len čo to dopovedal, objavil sa pri nich Frank.
„Aha, tipujem správne, že je to Maggie?“
„Uhm…“
„Podobá sa na teba.“
„Však je divné, že sa niečo tak milé podobá na tohto starého hundroša,“ zabŕdol Harry zvesela.
„Ginny, prosím, podržíš mi malú?“ povedal Snape a díval sa na Harryho vražedným pohľadom. Všetci okolo sa zasmiali. Vtedy si Maggie všimli aj ostatní a okamžite sa na ňu vrhli.
„Malá sa už zobudila?“ spýtala sa Alison, keď Harry s Ginny išli okolo nej a Tonksovej.
„Hej, Severus sa ňou práve chváli,“ uškrnul sa Harry.
„Môžem si zobrať Sebastiána? Dáme na neho pozor,“ spýtala sa Ginny, a keď jej ho Tonksová s radosťou podala, obaja s Harrym odišli.
Vyšli do záhrady a tam sa k nim pridal aj Sothis.